Môj príbeh

[David]

Zdravím Vás...

prednedávnom som objavil túto stránku, tento portál a dosť dlhú dobu som sa odhodlával napísať. Nakoniec som si uvedomil, že nie je čo stratiť a že môže byť fajn si vypočuť názor niekoho iného. Dovoľte mi, aby som Vám vyrozprával svoj príbeh. Stále v ňom mám veľké otázniky, nejasnosti a budem veľmi rád, ak si dá aspoň niekto tú námahu a prečíta si to.
Volám sa Dávid, onedlho budem mať 23 rokov. Som gay. Na tom by nebolo nič zlé, nič strašné, ale poďme pekne po poriadku. Som veriaci. Celý svoj život som bol vedený k viere, mám krst, 1.sv prijímanie a taktiež birmovku. Začiatky zisťovania svojej sexuálnej orientácie siahajú na ZŠ, zhruba ten prelom toho prvého a druhého stupňa. Na štúdium na ZŠ nerád spomínam. Ako mi raz jedna skvelá pani psychologička povedala, deti vedia byť najkrutejšie, všetky traumy z detstva si človek so sebou nesie do dospelosti. A to bol aj môj prípad. Bol som šikanovaný. Psychicky, neskôr aj fyzicky. Neustále sa mi posmievali, nadávali mi, potom aj bili. Nikomu som to nepovedal, nikto to mne nevedel. Vždy som veľmi dobre vedel pred okolím a najmä rodičmi skrývať svoje pocity, navonok pôsobiť spokojne a šťastne. Začal som si uvedomovať, že sa mi páčia chlapci. Nedokázal som si to pripustiť. Práve kvôli tomu bola moja prvá a zároveň posledná sexuálna skúsenosť so ženou. Nechcel som si priznať, že by som mohol byť gay....
Tak, ako roky plynuli, tak som vedel, že sa blíži čas môjho comming outu, že sa nemôžem donekonečna vyhýbať otázkam o frajerkách, o svadbe... Pred svojimi 17timi narodeninami som sa cez internet zoznámil s chalanom, s ktorým sme si veľmi dlho písali. Naozaj dlho, niekoľko mesiacov, kým sme sa odhodlali stretnúť. On mi až po našom stretnutí povedal, že už predtým vedel, že budeme spolu. A mal pravdu. Sme spolu už 5 rokov, je mojou najväčšou oporou a azda jediným človekom, ktorý ma dokáže vo všetkom vypočuť, pochopiť a poradiť...
Ale pekne po poriadku... aj napriek tomu, že som mal priateľa, tak som sa necítil šťastný, spokojný a naplnený. Sám na sebe som videl, že moja viera slabne, pomaličky som prestával chodiť do kostola, až som prestal takmer úplne. Prestal som chodiť na spoveď, pretože som si uvedomil, že aj napriek tomu, že sa vyspovedám, tak vopred viem, že daný hriech (keď už sa chceme baviť otvorene, tak sex) spácham znovu a znovu a znovu. Spoveď by mala človeka očisťovať a sám by sa mal strániť daného hriechu. Ja to neviem, možno sa toho strániť ani nechcem, som príliš slabý. Toto ma trápi neustále. Kedysi som chodieval do kostola pravidelne, dokázal som každú jednu sv. omšu precítiť, priam sa mi rynuli slzy do očí, keď som vyznával svoju vieru, zatváral som oči, cítil som ako mi zimomriavky prechádzajú celým telom a kdesi nad sebou som vo svojej mysli videl obrysy Boha ako rozpína ruky a modlí sa so mnou. Bol to úžasný zážitok, ktorý sa pravidelne opakoval a na ktorý dodnes spomínam.
Po pár rokoch strávených v partnerstve som stále nepociťoval pokoj. Začali sa moje psychické problémy. Možno sprevádzané z detstva, ktovie z čoho. Neraz som to nezvládol a skončil som na antidepresívach a na liekoch proti úzkosti. Dodnes ma občas prepadnú stavy, ktoré bez liekov nedokážem zvládať a ovládať. Je to chorobný smútok, neustále zlá náladu, depresia, kedysi to boli samovražedné sklony a myšlienky, ktoré mali vyriešiť moje trápenie.
Neskôr ma svoje vnútro každým dňom viac a viac bolelo. Cítil som, že už to musím niekomu o sebe povedať, že už sa chcem s niekým o tom porozprávať. A tak som vyhľadal pomoc psychologičky, ktorá si ma vypočula, ktorá mi pomohla a usmernila ma. Po pár mesiacoch sedení som nabral akú takú odvahu a povedal som to svojej mame. Bolo to začiatkom decembra, takže ani nie pred rokom. Mama si poplakala, ale javila sa, že je to fajn. Neskôr som to povedal sestre, tá to zobrala ako úplne normálnu vec, keďže žije na západe a tam to okolie nerieši, je to bežná vec. Otca som si nechal naposledy a urobil som dobre. Možno si pomyslíte, že som zbabelec, ale ja som mu to povedať nedokázal, nechal som, nech mu to povie mama. Viem, prečo som to urobil, môj otec je stará škola, príliš dominantný a ťažký oriešok.
Možno tomu treba dať čas, nech sa s tým rodičia stotožnia, ale je tomu už pár mesiacov a zakaždým mám pocit, že je to horšie a horšie. Nedokážu to pochopiť. Mama vyhľadáva články ako to zvrátiť, počúva Kuffove viedeá, že homosexuáli su genocída národa. Stále keď sa rozprávame čelím otázkam, prečo by som to nechcel zmeniť, keby sa to dalo, prečo pre to nechcem niečo urobiť. Dokonca môj otec pritvrdil a začal na mňa štýlom: Každý normálny a zdravý chlap chce ženu a dieťa.... To, čo robíš ty, robia väzni v base.... Nie je to prirodzené, mne sa to hnusí.... Zájdeme ku sexuológovi . . .. Alebo pôjdeš na liečenie a pod... Ze mám zmeniť myslenie.... Že to takto nejde ďalej....
Nedokážu pochopiť, že ja som takto spokojný, že som šťastný, že niekoho milujem a cítim sa milovaný. Že aj pokiaľ by sa to dalo zmeniť, tak by som to nechcel. Problém nie je vo mne, ale v spoločnosti, ktorá to nedokáže pochopiť a akceptovať.
Dokonca sme prednedávnom spolu s mamou z jej iniciatívy navštívili kňaza, ktorý je psychológom. Pár vecí, ktoré povedal sa mi páčili, iné zasa nie. On tvrdil, že som homosexuálne cítenie a myšlienky nadobudol v detstve, keď mi tam chýbal vzor otca. Dobre vieme, že je to hlúposť, pretože človek má už pri narodení svoju orientáciu vopred danú. Tvrdil, že neodsudzuje homosexuálov, na to nemá nikto právo. Odsudzuje len hriech (homosexuálny styk), ktorý je v skutku veľmi tažkým hriechom. Že takýto človek má len dve možnosti. Ostať homosexuálom a žiť v odopieraní rozkoše a slastí, žiť doslova z lásky k Bohu. Alebo žiť v hriechu, ale neočakávať, že budeme spasení. Dosť sa ma to dotklo, pretože tieto otázky ohľadne homosexuality a cirkvi mi nie sú úplne jasné.
Chcel by som sa opätovne prikloniť k viere, tak ako kedysi, zároveň milujem mužu a viem, že lepšieho už nestretnem a chcem s ním prežiť zvyšok života. Priatelia, ani len neviete, aký boj prežívam vo svojom vnútri, ako ma to trápi, zožiera. Bol by som Vám nesmierne vďačný, keby ste mi na túto problematiku napísali svoj názor, keby ste mi skúsili poradiť, keby ste mi napísali, čo by ste na mojom mieste robili vy. Veľmi ma to zaujíma. Nemám nikoho, okrem partnera, s kým by som sa dokázal takto porozprávať bez toho, aby ma presviedčal, že mam zmeniť myslenie a sústrediť sa na ženy.
Veľmi pekne Vám ďakujem. Za Vašu ochotu a čas, nech Vám pán pomáha.

Dovoľte mi tri otázky na záver. Keďže som tu nový, tak:
- co treba urobiť preto, aby som videl a mohol si preštudovať kompletne celý obsah fóra, nie len to sprístupnené.
- ospravedlňte ma, ak som nemal vytvoriť novú tému, ale pridať svoj príspevok už do existujúcej.

S pozdravom

[jurov]

Ahoj, tiež Ti ďakujem za svedectvo a za prejavenú dôveru! K téme ešte napíšem, teraz aspoň tie praktické veci. Založenie novej témy je úplne v poriadku. Uzavretú časť fóra sprístupňujeme iba ľuďom ktorých poznáme, hlavne tak že sa zúčastnili na stretku. Práve na stretkách je možnosť zdieľať to čo Ťa trápi osobne (podľa mňa lepšie ako písanie - ale chápem aj Tvoje obavy z nových ľudí), akémukoľvek presviedčaniu sa snažíme vyhýbať.

[h111]

Ahoj David. Vdaka, ze si sa podelil o svoj zivotny pribeh. To, co prezivas ty, sme v roznych podobach prezivali a stale prezivame aj my, a preto ti ja osobne velmi dobre rozumiem. Je uplne super, ze si nas nasiel a nabral odvahu ozvat sa. Snad sa uvidime aj nazivo na niektorom stretku. Mne velmi pomohli v tom, ze som jednak stretol a spoznal novych ludi a zaroven si vypocul aj ich pribeh a nazory. Ono je to vskutku zlozita situacia, nie je lahke sklbit vieru a orientaciu, ale nie je to nemozne. Urcite sa nevzdavaj. Dolezita je v prvom rade tvoja viera v Boha a nie to, co tvrdia knazi alebo niektori psychologovia. Bud silny a nech ti je tvoj priatel oporou. A radi ta uvidime na stretku

[Tarhiel]

Ahoj Dávid,

V prvom rade vďaka za odvahu napísať nám.
Fú, máš to tažké.

Máš to ťažké, no zároveň ľahšie, lebo máš niečo, čo iní nemajú - partnera, ktorý pri Tebe stojí.
Vieš, teraz by som Ti mal chuť vypísať môj vlastný príbeh, čo všetko som si prežil ja, rovnako h111 aj jurov a všetci ostatní by vedeli rozprávať.
Je to téma asi na dlhšie, než na jednu odpoveď na fóre - preto Ťa aj ja povzbudzujem, ak budeš mať čas, naber odvahu, zober partnera a prídťe na stretko.
Určite Vás oboch radi uvidíme

Pre mňa je absolútne super už len to, keď počujem, že dvaja tak mladí ľudia stoja pri sebe
A aby som sa vrátil k téme a tento post nebol zbytočne dlhý - mne osobne veľmi pomohla kniha od Daniela Helminiaka - Čo Biblia skutočne hovorí o homosexualite.
Je to komplexné, ale zrozumiteľné čítanie a prednedávnom sme ju hodili do elektronickej knižnice:

viewtopic.php?f=25&t=1146

Z nejakého dôvodu ale vidím, že linky boli deaktivované - popýtam sa adminov, prečo je to tak. Medzitým sa kniha dá stiahnuť aj z uložto:
http://ulozto.cz/hledej?q=helminiak

Snáď Ti pomôže v Tvojom hľadaní

Všetko dobré