Homosexualita vs. cirkev

[Dominik123]

Zdravím vás.
Konečne som sa dostal do spoločnosti kresťanov s homosexuálnym cítením. Chcem sa opýtať, aký máte názor na žitie homosexuálneho vzťahu? Mám 18 rokov a som na začiatku životnej cesty.
Lebo čo som sa rozprával s kňazmi a tak, tak tí tvrdili že homosexuál pokiaľ chce žiť s Písmom, musí žiť sám bez partnera (bez pohlavného žitia) a tým prinesie obetu Bohu...obetuje mu svoj život.
A ja sa vás chcem opýtať, aký máte vy na to názor.
Lebo je Krista milujem s celého srdca....snažím sa žiť evanjelium každý deň, pripravujem deti na sviatosť birmovania...... angažujem sa vo farnosti...
Nedokážem si život bez sviatosti ani len predstaviť. Ten pocit keď príjmam eucharistiu je neopísateľný.
Preto sa z tohoto pohľadu trápim. Žiť homosexuálne (s človekom koho milujem srdcom) znamená odlúčiť sa od eucharistie (Živého Krista)
Čo mám robiť? Ako žijete vy?
Ďakujem veľmi pekne.

[jurov]

Dominik, vitaj na fóre!

Každý sme prežili niečo iné, tak neponúkame hotové odpovede. Napríklad ani neber ako nejaký návod. V je tiež dosť materiálu na premýšľanie.

Určite Ti však odporúčam v prvom rade sa snažiť rozlišovať, čo pochádza z Tvojho vnútra a svedomia a čo pochádza od ľudí. Ako som napísal v svedectve, neverím že by to bol Boží zámer postaviť človeka do tak nezvládnuteľného konfliktu so sebou samým. Na Tvoju otázku o Eucharistii neviem odpovedať, ja nemám k nej taký vzťah.

[fero]

Zdravím, Dominik! Som rád, že si nás tu na nete našiel. Ako vyššie písal jurov, život každého z nás je trochu iný. Ja ti odpoviem za seba. Hádam sa pridajú so svojimi skúsenosťami a názormi aj ďalší.

Začnem tým najdôležitejším: Boh nás stvoril a miluje nás. A chce, aby sme ho tiež milovali, celou svojou bytosťou. Chce, aby sme sa s vďačnosťou tešili z darov, ktoré nám dáva. Boh neodvrhne nikoho, kto má dobrú vôľu a úprimné srdce.

Dobre, ale kde je tu odpoveď na tvoje otázky? Úprimne túžiš po vzťahu s iným mužom. Povedzme, že tvoja láska je opätovaná a vaša vzájomná oddanosť sa vyjadrí aj sexuálne. Je to v Božích očiach zlé?

Katolícka cirkev učí, že sex medzi dvoma ľuďmi rovnakého pohlavia je zlý vždy. Je proti Božiemu plánu. Tým pádom tí, ktorých priťahuje len rovnaké pohlavie, nemajú inú možnosť, než žiť v trvalom sebazaprení.

Poviem na rovinu, ja tomu v tejto forme neverím. Neverím, že nám Boh dal túžby, ktorých realizácia je za každých podmienok hriešna. Myslím si, že celibátny život je chvályhodná vec, ale je to vzácny dar, charizma, ktorú nie všetci máme. Ja som takéto povolanie v sebe dlho hľadal, ale nachádzal som iba túžbu po vzťahu.

Vidím to skôr tak, ako to napísal sv. Pavol v 1. liste Korinťanom: "Slobodným a vdovám hovorím: Dobre je pre nich, ak zostanú tak, ako ja. Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť vášňou." Písal to "heterosexuálnym jazykom", ale podľa mňa, to isté musí platiť pre gejov a lesby: Je lepšie žiť v trvalom a milujúcom vzťahu, než trpieť v celibáte, ku ktorému nemám povolanie, vôľu, či silu.

Mnohé cirkvi vo svete veria, že Boh požehnáva aj homosexuálne vzťahy - napríklad v Českej republike Českobratrská církev evangelická a starokatolícka cirkev. Podobne v Anglicku anglikáni, v mnohých krajinách luteráni atď. Sú to pritom stále kresťanské cirkvi, nezapierajú ani Stvoriteľa, ani Spasiteľa, nič, čo je základom kresťanskej viery. Akurát dokážu lepšie prijímať aj ľudí, ktorí majú odlišné životné cesty.

V katolíckej cirkvi sa človek, ktorý sa rozhodne pre homosexuálny vzťah, vystavuje tomu, že nebude pripustený ku sviatostiam. A to aj keď vo svojom svedomí človek necíti žiadny hriech. Sviatosti sú veľmi dôležité, a ako píšeš, pre teba znamenajú veľmi veľa aj osobne. Odlúčenie od sviatostí je bolestné, ale - potvrdzujem vlastnou skúsenosťou - neznamená zároveň odlúčenie od Boha. Stále zostáva modlitebný život, adorácia, duchovné prijímanie, rozhovory s duchovným radcom...

Takže sa nemusíš rozhodovať medzi dvoma milovanými bytosťami. Žiť s milovaným človekom neznamená žiť bez milovaného Boha. Lenže, pravdepodobne sa budeš musieť zriecť mnohých aktivít vo farnosti - rodičia budú protestovať, ktože to učí ich deti, atď.

Človek si môže povedať, že vzťah s milovanou osobou mu za toto všetko stojí. Ale treba si uvedomiť, že aj keď sa človek kvôli vzťahu zriekne sviatostí a farských akticít, ba ani keď prestúpi do inej kresťanskej cirkvi, doživotné šťastie vo vzťahu mu to, žiaľ, nezaručí. Treba sa rozhodovať rovnako obozretne, ako pred vstupom do manželstva. Čo môžem získať, čo stratím? Čo som ochotný obetovať, aké okolnosti vydržať? Čo všetko máme so svojou polovičkou spoločné - okrem zamilovanosti? Aké to bude, keď zamilovanosť pominie?

Ak sa vzťah rozpadne, stojíme znova pred bolestnou voľbou: bude nám dopriaty "reparát" v inom vzťahu? A znovu? Koľkokrát? Tak niekde tu sa na svojej životnej ceste nachádzam ja, vo veku 43.

Na druhej strane, možno práve ty máš skutočne povolanie k celibátnemu životu (aj keď z tvojho listu mi to tak nevyznieva). A - to už nie je moja skúsenosť, ale z druhej ruky - tiež to nie je prechádzka ružovým sadom. Nie je to "len" zrieknutie sa sexu, ale aj blízkych citových vzťahov, kde "hrozí", že by k sexu mohli viesť. Na istej úrovni zostane človek sám, bez ľudskej pomoci. A aj pri najlepšej snahe sa nájdu spoluveriaci, ktorí na teba nebudú hľadieť ako na statočne bojujúceho vzorného kresťana, ale ako na podozrivého čudáka.

Je to ťažké hľadanie. A práve ťažkých časoch je dôležitá osobná viera a priamy vzťah s Bohom. Všetko to, čo som písal na začiatku svojej odpovede.

Ty máš teraz 18 rokov. Ako si sám písal, máš ešte život pred sebou. Spomínaš žitie "s človekom, ktorého milujem srdcom". Takže niekoho konkrétneho už asi máš. Vie, čím sa trápiš? Ako sa na to pozerá on?

Ja to vidím takto: Času máš ešte dosť. Láska je trpezlivá a obaja máte záujem na tom, aby ste si najprv v sebe (a aj navzájom) veci trochu ujasnili. Ani tvoji rovesníci heteráci sa určite ešte nehrnú do manželstva. Moja rada by bola: Pros Ducha Svätého o vedenie. Pestuj si svoj vzťah s Pánom. Hľadaj jeho kráľovstvo. A všetko ostatné ti bude pridané.

[MarryAn]

Zdravím a prajem požehnané dni. Problematika, ktorou sa tu zaoberáte ma oslovila natoľko, že som sa nedávno zaregistrovala a rozhodla sa napísať a tak prispieť aj mojim príbehom. Sama v sebe riešim dlhodobo problém podobný tomu Dominikovmu. Mám síce o pár rôčkou viac, ale to, že som lesba, som začala tušiť už v jeho veku. Som aktívnou kresťankou a tak hneď po tom, čo som prešla osobným Coming outom som začala pociťovať rozpor medzi tým čo cítim a čo si myslím že Boh považuje za správne. Priši pocity viny, a snaha zmeniť sa. Na to obdobie nezabudnem. Vnútorný konflikt človeka vyčerpá a tak sa to stalo aj so mnou. Najprv som pomoc hľadala u lekárov, ktorý mi nevedeli nájsť žiadne ochorenie, neskôr som podporu hľadala v priateľoch, s ktorými som nepriamo preberala môj problém. Keď úľava neprichádzala zložila som ruky a modlila som sa. Modlila som sa ako vtedy, keď som ešte nechápala prečo ma nepriťahujú muži. Modlila som sa ako za čias, kedy som si o sebe nemyslela, že som lesba. Dovtedy ma od modlitby delil pocit viny... MÔJ POCIT. Ruky v modlitbe a úprimný rozhovor s Pánom mi priniesol úľavu a v priebehu dvoch mesiacov sa môj zdravotný stav začal upravovať. Počas týchto dní sa ku mne dostala kniha, v ktorej bol zastrčený letáčik s textom, ktorého podstatu dúfam vystihnem, a ktorý mám dodnes pred očami:

,,Ľúb ma, aký si!´´ Poznám tvoju biedu, tvoje zápasy, trápenie tvojej duše, slabosti tvojho tela. Viem aj o tvojej zbabelosti, tvojich hriechoch, no napriek tomu ti hovorím: ,,Daj mi svoje srdce, ľúb ma, aký si!´´

[Veronika13]

Zdravím Dominik ... ja prežívam Eucharistiu podobne ... a hoci som bisexuálka a teda dalo by sa povedať, že to vždy môžem zahrať tak, aby bola spoločnosť spokojná ... viem, že ja spokojná nikdy nebudem, pokiaľ budem plniť priania druhých a zavrhovať jednu z možných ciest ... vďaka svojej orientácií som sa dokázala zamyslieť, či je Boh naozaj prítomný výhradne v sviatostiach, kde ho tak intenzívne prežívam, alebo sa dokáže povzniesť aj nad ne a dávať sa nám aj bez nejakého materiálneho zobrazenia ... isté obdobie som prestala chodiť na omše a len tak v tichosti som navštevovala kostol ... zistila som, že milosť mi je poskytovaná, napriek tomu, že neprijímam eucharistiu ... bolo to pre mňa veľmi oslobodzujúce zistenie ... Boh už pre mňa nebol majetkom cirkvi, ale niekto, kto ma miluje napriek tomu, ako sa v živote rozhodnem ... bez podmienok ... tak žijem ja ... v užívaní sviatostí ... ale pokiaľ by som našla partnerku, ktorú by som milovala, rozhodla by som sa pre partnerku ... pretože viem, že Boh ma bude milovať stále ... a ako sa máš rozhodnúť ty? ... najlepšia rada príde z tvojho vnútra ...

[Tarhiel]

Ahoj Dominik,

Vďaka za otázku, som strašne rád, že si si sem našiel cestu a nebál si sa ju spýtať.

Dokážem sa stotožniť, lebo aj ja som býval aktívny vo farnosti - viedol som stretká a aj detské tábory - a Tvojou dilemou sme si prešli - alebo prechádzame - asi každý z nás.

Osobne sa s totožňujem s Ferovým názorom: Je lepšie žiť v trvalom a milujúcom vzťahu, než trpieť v celibáte, ku ktorému nemám povolanie, vôľu, či silu.

Toto, čo tu napíšem, môže byť pre niektorých ľudí, aj tých, čo ma poznajú osobne, prekvapujúce:

Osobne toto už pre mňa nie je téma: už ma nezaujíma, čo si o mne cirkev myslí (a nemyslím si, že Boh sa na mňa bude mračiť, ak budem žiť vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia, so všetkým, čo k tomu patrí, so všetkými právami aj povinnosťami), snažím sa žiť tak, aby to bolo na radosť a úžitok mne samému, Bohu a ľuďom okolo mňa.
Seba som nedal na prvé miesto preto, že by som bol egoista, ale preto, lebo reálne som to ja, kto rozhoduje o tom, aké skutky cez ten deň vykonám/nevykonám, cez to všetko, že sú informované vierou v Boha.

Čo sa týka sviatostí - ako Ti už viacerí predo mnou napísali - aj ja ich považujem za dôležité, a ten rozpor, ktorý pocituješ - buď sviatostný život alebo život s milovanou osobou - nie je správny.
No to nie je Tvoja chyba, že ho pociťuješ, to je chyba momentálneho nastavenia pravidiel v Cirkvi, ktoré Ty však nezmeníš.

Preto sa prikláňam k tej citlivej rade, ktorá tu už zaznela od viacerých - pozri sa do svojho vlastného vnútra.

Osobne, ak by som nemal priateľa, chodil by som ku sviatostiam. Ak by som ho mal, snažil by som sa využívať ostatné duchovné spôsoby, ktoré sú mi stále otovrené - adorácia, duchovné prijímanie.

Ja už do kostola nejakú tú dobu nechodím, lebo sa nedokážem odosobniť od toho, čo sa v poslednej dobe v slovenskom katolíckom prostredí stihlo zomlieť - od toho hlúpeho listu o "kultúre smrti" od našich pastierov až po nechutné referendum, ktoré sa snažilo ľuďom nahuckať, že ak si vážia klasické heterosexálne rodiny, automaticky musia byť proti tým ostatným a naopak - takže skôr sa snažím zariadiť si svoj "sekulárny" život a momentálne vieru neriešiť.

Ale to sú moje problémy a neznamená, že ich musíš mať aj Ty

A celé to ukončím takým krátkym citátikom a, podľa mňa, príhodným článkom:

"Náboženstvo a sexualita sú dve najmocnejšie sily života.
Kto ich považuje za zásadných protivníkov, učí večnému rozdvojeniu duše." (Walter Schubart)

http://www.advocate.com/religion/2015/0 ... conference