Aktivista Novotný: Poznám gejov, ktorí to doma nevydržali

[jurov]

17. 5. 2018 14:54:25 | Roman Cuprik

Práva LGBTI komunity sa začnú riešiť, keď politici budú cítiť, že to verejnosť zaujíma, hovorí Marek Novotný.

Byť na základnej škole gejom nie je jednoduché, hovorí Marek Novotný, ktorý sa venuje LGBT komunite vo firme IBM. Po šikanovaní na základnej škole šiel do zahraničia, kde mohol svoju identitu prejavovať otvorenejšie. Dnes žije v Bratislave a hovorí, že aj tam sa situácia mení k lepšiemu, hoci dvaja muži stále majú niekedy problém držať sa za ruky.

Kedy ste si začali všímať náklonnosť k mužom?

„V mojom prípade to bolo už v dvanástich až trinástich rokoch, keď som začínal chápať, že sa mi viac páčia chlapci ako dievčatá. Nevedel som to pomenovať, pretože som nepoznal žiadne iné príklady z môjho okolia. Vyrastal som v Trnave, ktorá bola v tom čase malé zaspaté mesto.“

Kedy ste v tom mali jasno?

„Niekedy okolo osemnástich rokov som si bol svojou identitou istý, vedel som to pomenovať a rozhodol som sa odísť do Prahy. Tam som si začal všímať, že to okolie berie normálne a problém nie je vo mne.“

Ako vašu inakosť v detstve vnímalo okolie?

„Chodil som na cirkevnú školu, kde bola táto téma tabu a nebolo to ľahké. Ostatní chalani si to samozrejme všimli a navyše som ešte aj nosil dlhé vlasy. Takže mi to najmä na telocviku dávali pocítiť.“

Ako ste to riešili?

„Ignoroval som ich narážky. S učiteľmi som sa o tom nerozprával.“

Kedy sa o tom dozvedeli rodičia?

„Keď som mal asi 24 rokov, tak som to povedal mame. Vtedy som žil v Prahe a povedal som jej to počas jednej z návštev doma. Otcovi až o štyri roky neskôr.“

Ako to prijali?

„Celkovo mám veľkú rodinu, ktorá sa navzájom podporuje a všetci to prijali buď pozitívne, alebo neutrálne. Keďže som už bol dospelý, žil som samostatne a zarábal som si sám na seba, bol som v pozícii, keď by ma ani odmietnutie rodiny nemohlo existenčne ohroziť.“

Je takáto reakcia rodiny bežná?

"Slovenskú gej komunitu som dlho nepoznal, pretože som študoval v Prahe a v Paríži, takže neviem, aké to bolo na Slovensku. Viem však porovnávať s tým, čo som videl v zahraničí. Je to rôznorodé. Poznal som ľudí, ktorí to doma nevydržali a museli rodičov opustiť, ale aj takých, ktorých rodičia to prijali dobre. Jednému známemu dokonca stará mama povedala, že jej odľahlo, pretože ho vždy podozrievala, ale nebola si istá."

Ako ste vnímali referendum o zákaze manželstiev homosexuálov?

„Medzi kolegami panovala zhoda, že sa Slovensko referendom posúva späť. V rodine sme sa o tom nerozprávali. Pamätám si však, že som v tom čase šiel s mamou do kostola a rozdávali sa tam letáky, aby sa ľudia na referende zúčastnili. Vtedy som sa musel zhlboka nadýchnuť a zvažoval som, či odtiaľ neodídem. Pre mňa bolo celé referendum skôr zlým vtipom, ale verím, že pre veľa iných ľudí to muselo byť traumatizujúce.“

Ako ľudia vnímajú gejov na Slovensku a v zahraničí?

„Neporovnával by som to podľa krajín, ale podľa veľkosti mesta či mestskej časti. Napríklad centrum Prahy bolo veľmi otvorené, ale na jej predmestí som už zachytával zvláštne pohľady. V Paríži boli ľudia zvyknutí na inakosť oveľa viac a neprekážalo im ani netradičné oblečenie.

Videl som pár dôchodcov, kde mal pán na saku na chrbte naštrikované veľké srdce, chodil v červených lakovkách, pričom držal manželku za ruku a nikto si ich nevšímal, každému to bolo jedno. Ale aj vo Francúzsku vie byť prostredie veľmi konzervatívne. Na niektoré formálne podujatia muž nemôže prísť so strniskom, hoci na Slovensku sa to bežne akceptuje.“

Aké je to prechádzať sa po Bratislave a držať sa za ruku s partnerom?

„Môj partner si to neželá. Dokázal som ho však niekoľkokrát prehovoriť a nič nepríjemné sme nezažili. Bratislava sa postupne v tomto zlepšuje.“

Zažili ste diskrimináciu v práci?

„Od začiatku som sa snažil nájsť si prácu, kde môžem byť sám sebou. Podarilo sa mi dostať do IBM, kde som už osem rokov a teraz tam pracujem ako manažér vzdelávania. Vo firme zároveň vediem zamestnaneckú skupinu, ktorá má za cieľ zvyšovať povedomie o LGBT problematike. Takže diskrimináciu som nezažil.“

Stali ste sa obeťou diskriminácie v kaviarni, hoteli a podobne?
Prečítajte si tiež: Veria v Boha, vzťahy berú vážne, ukázal prieskum LGBT ľudí

„Raz počas dovolenky na Sicílii. Jeden pán ma s priateľom nechcel obslúžiť, lebo bolo vidieť, že sme tam spolu.“

Ako podľa vás politici pristupujú k tejto téme?

„Ako k oblasti na okraji ich záujmu, ku ktorej sa nechcú vyjadrovať, aby nestratili hlasy. Niekedy sa však objavia strany, ktoré na LGBT komunitu pozerajú ako na potenciálnych voličov a snažia sa ju zaujať.“

Neboli ste sklamaní, že aj napriek sľubom niektorých politikov zatiaľ k žiadnej výraznej zmene v zákonoch nedošlo?

„Ani nie, pretože ako študent zahraničných vzťahov viem, ako funguje politika. Zatiaľ ma teda politici neprekvapili. Zákony sa budú meniť až vtedy, keď politici budú cítiť, že to chce aj slovenská spoločnosť. Myslím, že to povedomie sa vyvíja správnym smerom, ale ešte to bude nejaký čas trvať.“

Aké zmeny by vám pomohli?

„Možnosť byť so svojim partnerom v právnom zväzku, ktorý je uznaný štátom, je jedna z najdôležitejších vecí pre akýkoľvek dlhodobý vzťah. Zo spoločenského hľadiska sú dôležité vzory. Najviac by pomohlo, ak by sa verejne známi ľudia netajili svojou identitou a potom aj pre zvyšok komunity bude ľahšie zastať sa samých seba. Chápem však, že sa mnohým známym ľuďom do toho nechce.“

Chodíte na Pride pochody?

„Áno, dokonca z IBM tam chodíme vo firemných tričkách, a jedno oficiálne logo je v dúhových farbách. Minulý rok nás bolo asi 25. Nemyslím si, že slovenské Pride pochody sú vulgárne alebo šokujúce. V tejto krajine je to stále otázka upozornenia na ľudské práva.“

Čo si myslíte o názore, že pochod komunite viac škodí ako pomáha, pretože tam chodia extravagantní ľudia?

„Takýchto ľudí človek zažije na viacerých zhromaždeniach, nedá sa tomu úplne zabrániť. Navyše LGBT komunita je široká a rôznorodá. Niekedy sa na ňom zúčastnia aj ľudia, ktorí s jeho požiadavkami nemajú nič spoločné.“