Homosexualita je vraj dar od Boha

[Dubravcan]

[h111]

suhlasim s myslienkou, od koho je?

[Dubravcan]

[Zelina]

Moze byt.

Pocas jednej z adorácií, v kostole sv. Ladislava, kedy som citila spojenie s Bohom, sa moje srdce spýtalo, lebo chcelo porozumiet: Boze, preco toto?
A v tej iste sekunde som v svojom vnutri "pocula" odpoved: "Aby si pochopila, ze laska nie je zavisla na tele."

Dnes ma k tomu napadlo, ze mozno je nakoniec nasa laska vyssi level ako ta manzelska. Manzelia su vzajomne telesne "idealne kompatibilní". Akej kvality musi byt potom láska, ktorú majú k sebe dvaja napriek tomu, ze fyzicky az tak ideálnu "kompatibilitu" nemajú? Nie je vlastne viac duchovna, pretoze je menej zalozena na tele? (Je asi uprimnejsia, vernejsia a silnejsia, kedze je casto skusana v ohni, súdená mnohými, podstupuje bolesti a straty a prezíva aj napriek odporu spolocenských konvencií vacsiny) A ta najdokonalejsia laska je ta, ktoru maju proroci, mnísi, svati, ktorým hori v srdci a pritom nemaju partnera ziadneho. Teda majú v srdci lásku nepodmienenú iným clovekom, nezávislú na tele a na druhých, teda najviac slobodnú a univerzálnu. Nemáme my nakoniec k tomuto ideálu sv. Pavla o cosi trosku blizsie, nez heteráci?
Co ak sme povolaní k vyssiemu poznaniu cez vacsiu vyzvu ako oni? Vyznávat lásku v prostredí, kde jej pravosti nik neverí a mnohí jej neprajú a bránia? Ci nie je tazsie a duchovne vyspelejsie, zostat verný sebe naprotiv tlaku vacsiny? Byt verny Bohu, ktorý ma stvoril takto? Nie sme nahodou my povolaní ci vybraní nasledovat taký hlas Lasky, teda Boha v sebe, pre ktorý zanechame ci stratíme priazen otca, matky, mnohých z okolia, a dokazeme "stratit" aj cely svet?

Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto, ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. 10 My sme blázni pre Krista, ale vy ste múdri v Kristovi; my sme slabí, a vy silní; vy ste slávni, my znevážení. (1Kor4)